Ján Koniarek
Prvá osobnosť sochárskej moderny
Umelecký odkaz Jána Koniarka (30. 1. 1878 Voderady - 4. 5. 1952 Trnava) sa stal základom moderného slovenského sochárstva a jeho posolstvo prichádza k nám, klenúc jeden z oblúkov našej výtvarnej kultúry. V rokoch 1898 - 99 bol žiakom majstrovskej školy Alojza Strobla v Budapešti. Akademické štúdium dovŕšil v Mníchove u prof. W. von Rümanna (1900 - 1904). Po štúdiu odišiel do Srbska, kde vyučoval výtvarnú výchovu na stredných školách v Čačaku a v Belehrade (1906 - 1914). Po vyhlásení vojny roku 1914 Koniarka mobilizovali, vzápätí po vykonštruovanom procese a obvineniach z velezrady (v Srbsku sa stýkal o. i. s príslušníkmi kráľovskej rodiny Karaďordevičovcov - politických odporcov Rakúsko-Uhorska) degradovali z práporčíckej hodnosti a odvelili na front ako radového vojaka. Po I. svetovej vojne srbskí priatelia obnovili ponuku naďalej pokračovať v pedagogickej a umeleckej činnosti, ktorú tak náhle zanechal v Belehrade. Napriek predchádzajúcim úspechom v cudzine sa rozhodol sa vrátiť na Slovensko. Roky 1919 - 1924 strávil Koniarek v rodičovskom dome vo Voderadoch. V roku 1924 sa presťahoval do Trnavy, kde sa začal druhý polčas jeho umeleckej existencie. Jeho rozsiahle predprevratové dielo sa zničilo, alebo rozptýlené v cudzine, zostalo vo vlasti neznáme. Zrelý umelec sa len ťažko zžíval s nerozvinutými pomermi. Trpel nedostatkom vhodných spoločenských objednávok. Hoci obosielal verejné sochárske súťaže, nespolčoval sa s vplyvnými investormi a intervencie vo svoj prospech ignoroval. Spoločensky aj existenčne by ho bola pozdvihla profesúra na výtvarnom učilišti, no I. československá republika takúto možnosť na Slovensku nevytvorila. Keď po zriadení Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave obdržal v roku 1939 docentúru pre modelovanie na výtvarnom oddelení školy, pre starnúceho invalidného umelca to bolo prineskoro. Pri dochádzaní vlakom z Trnavy utrpel v marci 1940 úraz, v roku 1943 sa vzdal miesta a na pedagogickom poste ho nahradil jeho mladý asistent - ešte nie tridsaťročný Jozef Kostka.
Sochárstvo je v oveľa väčšej miere ako iné druhy výtvarného umenia závislé od spoločenskej objednávky a od ideologicko-mocenských štruktúr. V odvetví monumentálnej tvorby sochárskych pamätníkov je jedným z priamych nástrojov ideologického pôsobenia. Koniarek, mimoriadne disponovaný pre túto oblasť sochárskej tvorby, si určite uvedomoval tieto väzby. Keď po I. svetovej vojne začínal doma znova od nuly budovať svoju umeleckú existenciu, považoval ako bytostný monumentalista za prirodzené sústrediť sa na stvárnenie veľkých historicko-národných tém, navyše ak politicko-spoločenské zmeny tomu priamo nahrávali. Ako typ umelca - idealistu stupňoval v sebe tvorivé vypätie v prospech stvárnenia veľkých tém, nedbajúc na reálne životné okolnosti, v ktorých sa realizovali nie vždy čisté praktiky súťažiacich umelcov. V sochárovej pozostalosti zostala približne desiatka nerealizovaných pomníkových návrhov v rozličných štádiách rozpracovanosti a dokumentácie. Po niektorých z nich sú to len púhe staré fotografie. Námetovo tvorili tieto diela dva okruhy: pomníky národným dejateľom (vrátane výtvarného riešenia veľkorysých náhrobkov) a pomníky padlým v I. svetovej vojne. Umelecký vrchol pomníkov s vojnovou tematikou predstavuje Pomník padlým pre Trnavu, odhalený v roku 1929. Z množstva pomníkov na pamäť národných dejateľov, o realizáciu ktorých sa uchádzal, uspel najväčšmi s prácami pre Trnavu (M. R. Štefánik 1925 - 26; A. Bernolák 1936 - 37), Borský Mikuláš (J. Hollý, 1929) a Skalicu (P. Blaho, 1936 - 37). V oboch kolách bratislavskej súťaže na pomník P. O. Hviezdoslava (1927 a 1932) a modranskej súťaže na monument Ľ. Štúra (1936) jeho návrhy neboli akceptované. Je pozoruhodné, že starnúci umelec, ktorý sa čoraz viac sťahoval do svojho súkromia a na vonkajšie podnety takmer rezignoval, vytvoril tesne pred rokom 1945 dve diela, ktoré nástojčivo a s koncentrovanou výrazovou silou vyjadrili drámu doby (reliéf Hlas vojny a skulptúru Hlas povstania). Nimi akoby symbolicky uzavrel oblúk tvorby v časovom úseku oboch svetových vojen, rámcujúcich prvú polovicu 20. storočia. Ján Koniarek žil v Trnave čoraz utiahnutejšie a pre roztrpčenie takmer vôbec nevystavoval svoje práce. Nemohol si vydržiavať potrebných remeselníkov, štukatéra či kamenára, ktorí by ho - fyzicky invaliditou ochromeného - dokázali zastúpiť v náročných remeselných fázach sochárskej činnosti. Odkaz komornej tvorby mal prevažne podobu sošiek z vysušenej modelovacej hliny. Po Koniarkovej smrti rozhodujúci impulz na ich záchranu vyšiel z iniciatívy jeho krajana a prvého monografistu, umeleckého historika a riaditeľa Slovenskej národnej galérie Karola Vaculíka, ktorý organizoval ich postupné odlievanie do bronzu. Trnava sa stala aj miestom Koniarkovho posledného odpočinku. Zomrel tu 4. mája 1952. Pohrebný obrad vykonal františkánsky páter Teodor Tekel, Koniarkov blíženec na púti za výtvarným umením. Po prvý raz mala slovenská verejnosť príležitosť oboznámiť sa s umeleckým odkazom Jána Koniarka až na jeho posmrtnej výstave v Slovenskej národnej galérii v roku 1953. Už samotný fakt napovedá, že Koniarek žil v prelomovej dobe tvorenia slovenskej výtvarnej kultúry a doháňania európskych štandardov, prinajmenšom o sociálnom postavení umelca v novo sa formujúcej slovenskej spoločnosti po roku 1918.
