Udalosti

Výstava mimo GJK

kARTotéka

20.08.2021 09:00 – 31.10.2021 23:31
Galerie Klatovy / Klenová –>

Projekt kARTotéka ukazuje výber zo zbierkového fondu Galérie Jána Koniarka v Trnave. Vybrané diela sú zamerané na podoby súčasného umenia od roku 1991 až po prítomnosť.

autori: J. Bajus, B. Baláž, M. Balážová, M. Blažo, L. Čarný, T. Džadoň, V. Frešo, R. Gajdoš, J. Hrčka, S. Ilavský, P. Kovačovský, T. Lail, D. Lehocká, M. Mazúr, I. Németh, P. Pecha, E. Rigová, P. Rónai, F. Sabol, P. Sceranková, M. Ther, M. Trubač, E. Vargová
kurátori: Filip Krutek


Výstavný projekt kARTotéka predstavuje výber zo zbierkového fondu Galérie Jána Koniarka v Trnave zameraný na podoby súčasného umenia a prezentuje diela z roku 1991 až po súčasnosť. Od svojho založenia v roku 1976 sa profilácia zbierkového fondu a výstav GJK odvíjala od prevládajúcich ideologických nánosov a definovali ju najmä tri roviny: diela v službách socializmu, diela “okresného“ formátu s regionálnymi námetmi a napokon diela saturujúce kultúrno-výchovnú činnosť na provinčnej úrovni. Reflexia aktuálnych umeleckých tendencií v reálnom čase tak zostávala opomínaná. O relevantnej a ideologicky nezaťaženej zbierkovej a výstavnej dramaturgii sa dá hovoriť až po roku 1989, resp. 1994, kedy galéria sprístupnila vlastné výstavné priestory. Ide o objekty Koppelovej vily a Synagógy – Centra súčasného umenia. Práve diela nadobudnuté v tomto období tvoria kolekciu pre výstavu v Galerii Klatovy/Klenová.

Selekcia diel ukazuje široké spektrum výtvarných prístupov od začiatku 90. rokov po rok 2020. Je v nej zastúpená staršia generácia autorov výtvarne činná ešte pred rokom 1989 (Blažej Baláž, Mária Balážová, Ladislav Čarný, Veronika Rónaiová, Peter Rónai,…), stredná generácia, ktorá na výtvarnú scénu nastúpila v 90.rokoch (Marko Blažo, Viktor Frešo, Denisa Lehocká, Emília Rigová,…) a najmladšia generácia výtvarníkov (Ján Hrčka, Filip Sabol, Miroslav Trubač,…).

Sochárska tvorba v zbierkach GJK na jednej strane aktualizuje a nadväzuje na diela Jána Koniarka (*1878 – † 1952) –  sochára, ktorý svojou tvorbou zásadne ovplyvnil uvažovanie o priestorovom zobrazovaní ľudskej figúry, fragmentov a priestorovo-kompozičnom rozvrhu monumentálnych realizácií druhej polovice 20. storočia. Ide o reinterpretáciu klasických sochárskych postupov a prácu s figúrou (Miroslav Trubač: Hračka, 2008, Patrik Kovačovský: Spiaci Gagarin, 2017). Na strane druhej sú to nové témy, s ktorými boli sochári konfrontovaní po roku 2000 –  analýza verejného priestoru, kultúrneho dedičstva a reflexia architektonickej hmoty (Tomáš Džadoň: Správna architektúra, 2008) alebo individuálna mytológia a introspektívne témy (Vlasta Žáková: Fajčiaca, 2009). Jedinou intervenciou do výstavy s datovaním pred rokom 1989 je ikonické dielo Jána Koniarka Oráč z roku 1936. To vytvára špecifickú juxtapozíciu s hyperrealistickou maľbou od Veroniky Rónaiovej: Slovenský mýtus, 2006. Ďalšia zastúpená poloha maľby nadväzuje na konceptuálne umenie 60. a 70. rokov v neskoršej tvorbe Blažeja Baláža: Mandala 4 (Čierna), 1997 – 2000, ďalej je to digitálny a manipulovaný obraz Petra Rónaia 1+1=3, 1991, či experimentálnejšie maliarske polohy, ktoré sa vymedzujú voči lineárnosti maliarskeho plátna: Svetozár Ilavský: Malý Pleonazmus, 1995 a Jozef Bajus: Kompozícia I. – V., 1995. Posledným maliarskym okruhom sú reminiscencie európskych avantgárd, konkrétne geometrickej polohy v diele Romana Gajdoša: Klinika, 2008, či Filipa Sabola: Hypermodul, 2014. Fotografiu na výstave zastupuje Pavel Pecha s cyklom Moje intuitívne divadlo, nedat., ktorého štylizovaná poloha pracuje s imagináciou a odkazmi na magický realizmus. Viktor Frešo v sérii Who is the King ?, 2005 – 2008 zase ironickým spôsobom prehodnocuje status autorstva a autenticity – obracia princíp fotografovania známych osobností tým, že ich postaví za objektív a necháva sa nimi vyfotiť. Pre český kontext je zaujíma práca s tuzemskými osobnosťami Karlom Gottom, či Luciou Bílou. Intímnejšiu polohu predstavuje manipulovaná fotografia Two Bari, I.-II. od Emílie Rigovej, v ktorej reflektuje vlastnú rómsku identitu a  transgresiu. Posledný okruh výstavy predstavujú diela v špecifickom zbierkovom fonde GJK  založenom v roku 2006 pod názvom “iné médiá“. Jeho existencia sa odvíjala od nárastu nových spoločenských fenoménov, technológií a vyjadrovacích prostriedkov, či vedeckých poznatkov a vizuálnych teórií, ktoré formovali percepciu politickej a umeleckej reality. Objavuje sa tu napr. reinterpretácia klasických médií – Emöke Vargová vo svojom diele Vojak, z cyklu Hrdinovia, 2011 odkazuje k analytickej maľbe a postkonceptuálnemu umeniu – pracuje s iróniou, apropriáciou/ transformáciou detských hračiek a vytvára nové kontexty, ktoré tradičné maliarske plátno neumožňuje. Diela Ilony Németh a Thomasa Laila odkazujú k miestošpecifickým inštaláciám v trnavskej synagóge. V prípade Ilony Németh (Labyrint, 2006) ide o postprodukčný zásah do fotografie jej monumentálnej inštalácie s názvom Labyrint, Thomas Lail (Synagóga I. a II., nedat.) zase vytvoril koláž z historických fotografií synagógy a jej reálneho pôdorysu. Denisa Lehocká vo svojej inštalácií pracuje s priestorom, ktorý chápe ako materiálovo a faktograficky rovnocennú zložku diela. Jej objekty expandujú do priestoru, čím zásadne ovplyvňuje vzťah divák – umelecké dielo. Apropriácia je dominantnou aj v prípade diel Jany Kapelovej a Pavly Scerankovej, ktoré pracujú s už existujúcimi/nájdenými/odpadovými predmetmi, ktoré konfigurujú do nových priestorových a významových situácií. Samostatným okruhom výstavy je videoumenie. Krátky film Pflaumen, 2011 od Marka Thera pracuje s témou blízkou českému publiku – odsunu sudetských Nemcov, v tomto prípade viazanú na postavu malého nemeckého chlapca. Za toto dielo dostal autor cenu Cyprián ako víťaz bienále mladého umenia SKÚTER III, ktoré GJK v Trnave  organizuje od roku 2007. Iný typ súčasnej vizuality zase prináša Milan Mazúr vo svojom diele Ócuka, 2018, ktoré sa pohybuje na hranici videoartu a hraného filmu. Odkazuje v ňom na literatúru a jej naratívne mechanizmy,  konkrétne na Murakamiho román Kafka na  pobreží.


OZNAM: Z dôvodu rekonštrukcie autobusovej stanice na Zelenom kríčku prosíme návštevníkov, aby používali vchod od Františkánskej ulice.