Udalosti

Stála expozícia

Obraz Trnavy v čase 1920 – 2020

20.04.2021 08:08 – 31.12.2022 08:08
Koppelova vila –>

Obraz slobodného kráľovského mesta Trnava sa v priebehu 17.-19. storočí dochoval na početných mestských vedutách – drobných štylizovaných topografických záznamoch grafického obrazu historického mesta. Od začiatku 20. storočia sa uplatňovalo čoraz výraznejšie maliarske zobrazovanie mestských zákutí a priľahlej krajiny.



Po vzniku samostatného Československa (1918) v medzivojnovom období zohrávajú výraznú rolu najmä českí umelci a učitelia, ktorí tu našli pôsobisko.  Medzi nimi vynikali subtílne komorné najmä zimné krajiny Jiřího  Mandela (1886 – 1971) napr. Trnava v zime 1925-30, ďalej početné mestské fragmenty a zákutia Svatopluka Havrlíka (1908-1966) v 30. rokoch  (Stará Trnava, 1934; Michalská ulička v Trnave 1936(SNG)) a nakoniec energické podoby architektúr od Jaroslava Pacáka (1902-1974), osobitne u priemyselných stavieb (Cukrovar v Trnave 1932, Domy, 1933 (SNG)). Zo slovenských umelcov najsilnejšie vyznievajú maliarske krajiny Štefana Polkorába (1896-1951). V trnavskom období (1926-1933) je to najmä panoramatická maľba siluety mesta v objatí topoľov (Trnava v jeseni (1929, SNG)), či obľúbené zimné pohľady na ulice mesta (Trnavský dóm; Zima; oba 1929). Časté sú aj jeho krajinomaľby zasnežených pohľadov na dediny v trnavskom okolí (Zima v Smoleniciach, V Horných Orešanoch, oba 1931, GJK). Predovšetkým dokumentárnu hodnotu majú dnes jednoduché kresby a akvarely trnavského umelca a pedagóga Pavla Lukachicha (1897 – 1962), či  ilustratívne kresby uhľom bez väčších výtvarných ambícií českého grafika Karla Votlučku (1896 – 1963) najmä v rokoch 1947-52. Počas vojnových rokov za pozornosť stojí ojedinelý drevorez Ľuda Fullu (1902-1980) s názvom: Univerzitný kostol v Trnave (1941, SNG) a bohatá kolekcia kresebných štúdií a pastelov Jozefa Šturdíka (1920 – 1992), rodáka z blízkych Križovian (Trnava od Bučian, Trnavský dóm, 1942- 44, obe GJK).

 

Po 2. svetovej vojne sa v Trnave postupne sformovala lokálna skupina už profesionálnych výtvarníkov, absolventov českých a novozaložených slovenských vysokých  škôl. Počas  pobytu v našom meste (1948-68)  Edita Ambrušová (1920-2015) maľuje niekoľko plátien s mestskými pohľadmi a expresívnym podaním (Trnavský cukrovar, 1949; Trnavský dóm, 1955). Vytvorila aj ucelený cyklus 6 kolorovaných drevorytov (napr. Mestská veža, Františkánsky kostol (GJK), Trnava – od rybníka (ZSM Trnava)). Od 60. rokov 20. storočia sa vytvorila trnavská skupina umelcov, ktorí prinášali početné konvenčné a zaužívané mestské krajinomaľby.  Častý bol aj pohľad z Hospodárskej ulice na historické jadro mesta, kde mali mnohí z nich svoje ateliéry pod strechou novopostavených obytných budov. Išlo mnohokrát o civilné, strohé zábery aj s prvkami socialistickej ikonografie. Nájdeme ich v tvorbe Hildy Hýllovej (nar. 1930), v záberoch práve z Hospodárskej ulice (Trnavské strechy, 1973; Mierová Trnava, 1976) alebo v tuctových dielach Karla Hučka (1929-2003):Tržnica v Trnave, 1956; grafický list Trnava 1970. Maliarskejšie pastózne podanie s expresívnym rukopisom   prinášali obrazové polia Jozefa Dóku st. (1926 – 2002) – najmä jeho olej Trnava (1980, GJK), či menšie formáty Emila Pauloviča (1922 – 2004), rodáka z Leopoldova (Ráno v Trnave, 1971). Početne a maliarsky vydarené boli práce Júliusa Balogha (1923-2003), ktoré zahŕňajú mestské panorámy  a detaily (Stará Trnava, 1964; Pohľad na Trnavu, 80. roky 20. stor.; oba

GJK), emotívne zábery z tržnice na stretnutí Trhovej a Paulínskej ulice (Trhovisko 1944), či   čaro priemyselných areálov na trnavskom predmestí (Kovosmalt, 1950; Februárová noc I, 1973, oba SNG).

Po zmene režimu v roku 1989 sa tento typ krajinomaľby, či architektonického obrazu mesta načas vytratil zo zorného poľa umelcov a umelkýň (posúva sa skôr do komerčnej a amatérskej sféry). Po roku 2010 sa častejšie presadzujú digitálne tlače, či  fotografické záznamy mestských fragmentov, alebo akcií. Od roku 2015 v rámci mnohých intervencií a performance vo verejnom priestore dvojica umelcov  Cyril Blažo (nar. 1970) a Martin Kochan (nar. 1981, Trnava) vytvorila celý rad ironických, vtipných či absurdných situácií v rámci sídlisk a mestskej periférie Trnavy napr. Kochanov Sv. Ondrej (2017) v podchode trnavskej železničnej stanice. V roku 2017  predstavila v Trnave sériu 10 digitálnych printov
„ TT Teleport“ mladá dizajnérka Michaela Chmeličková (1985), kde sú okrem klasických dominánt mesta (mestská veža, dóm sv. Mikuláša, evanjelický kostol) prezentované aj výrazné stavby 20. storočia (mlyn NUPOD, vodojem, cukrovar, dom kultúry a pod.). V rokoch 2015-19 združenie mladých nadšencov, umelcov a dizajnérov pod názvom Čierne diery vydalo sériu farebných risografií industriálnych pamiatok a architektúry 20. storočia, kde bolo takmer 30 motívov z Trnavy (cukrovar, vodojem, mlyn, pivovar Sessler, synagógy a pod.). Medzi nimi aj grafické listy Trnavčanov Simony Čechovej (ROH/Eroháčko, 2017; Vodojem, 2018), Miloslava Kučeru (Automatický mlyn NUPOD; Vodojem; obe 2019) či Barbory Demovičovej (Sklad a sídlo PNZZ, 2019). Mladá dvojica pod značkou CISAROVE (Linda Cisárová (1993), Adam Cisár (1989)) najnovšie vytvorila digitálnu sériu 4 motívov trnavských stavieb, založených na vizuálnych princípoch konštruktivizmu s prísnou mriežkou, štvorcom a kruhom ako základnými stavebnými prvkami geometrického systému (Trnava – Vodojem, Trnava – Cukrovar; obe 2020). To je zatiaľ posledné slovo k téme trnavských motívov v slovenskom výtvarnom prostredí…


OZNAM: Z dôvodu rekonštrukcie autobusovej stanice na Zelenom kríčku prosíme návštevníkov, aby používali vchod od Františkánskej ulice.