Predkladaná koncepcia stavia predovšetkým na vybraných pojmoch, ktoré podľa môjho názoru možno považovať v súčasnosti za kľúčové v smerovaní Galéria Jána Koniarka (ďalej len GJK), ale aj galérie 21. storočia všeobecne. 

Štandardizácia. I keď by sa mohlo zdať, že navrhovať štandard je pre inštitúciu 21. storočia málo, považujem princíp štandardizácie za prvoradý. Jej súčasťou by malo byť rozvinutie, profesionalizácia a kompetencializácia personálu galérie. Rozšírenie a špecializácia odborného personálu by mohla priniesť vyššiu mieru kompetenčnej a odbornej pripravenosti a tým pádom vďaka koncentrácii na osobný odborný program aj zvýšenie kvality výstavnej a vydavateľskej činnosti. V pracovnej štruktúre by malo dôjsť k špecifikácii jednotlivých kompetencií, vrátane takých, ktoré si vyžadujú súčasné galerijné prístupy (napr. mediátorské pozície, projektový manažment atď.). 

Súčasťou personálneho rozvoja by potom mala byť aj inovácia v oblasti riadenia galérie, zodpovedajúca v súčasnosti novým formám kolektívneho, či participatívneho riadenia, v ktorom síce riaditeľ vystupuje ako štatutár s rozhodovacím právom a zodpovednosťou, nastavenie programu galérie však môže byť pritom zároveň výsledkom tímovej práce a diskusií, prinášajúcich rozšírenie názorov a nápadov za hranice možností jedinca. Výber a artikulácia odborného programu pracovníkov a pracovníčok potom môže viesť aj k zvýšeniu odbornosti v danej oblasti. Ide o štandardizáciu v tom, že je takéto riešenie bežné v iných galériách. 

Ďalej je zásadné štandardizovať organizačné postupy pri tvorbe výstav, pre čo by mal vzniknúť vnútorný manuál procesov, podľa ktorého by sa postupovalo pri tvorbe jednotlivých projektov. Ustálenie organizačných princípov je výhodné ako z hľadiska ich zaužívania vo vnútri inštitúcie, tak aj smerom von. Vďaka vopred danému načasovaniu, zverejneniu a informovaniu, by mohli mať potom aktivity väčší dopad na potenciálnych návštevníkov a návštevníčky, spolupracovníkov a spolupracovníčky, vystavujúcich a vystavujúce.

Štandardizácia by mala v súvislosti s tým prebehnúť ďalej aj na úrovni komunikácie. To nielen v zmysle komunikácie smerom von, teda marketingu a propagácie, ktoré by sa mali taktiež viac ustáliť, formálne a obsahovo zjednotiť a skvalitniť v súvislosti so súčasnými trendmi, ale rovnako aj vo vnútri inštitúcie či umeleckej scény. Výsledkom takejto štandardizácie by malo byť včasné stanovanie programu na najbližšie obdobie s jasným a vyváženým časovým harmonogramom, v ktorom by bolo možné lepšie atribuovať konkrétne pracovné úlohy, týkajúce sa napokon aj komunikácie smerom von. 

Okrem ľudí a procesov tvoriacich galériu, sú to aj budovy galérie, ktoré by mali urgentne prejsť štandardizáciou. V koncepcii síce považujem materiálové vybavenie za druhotné, avšak dobré pracovné podmienky pre pracovníkov a pracovníčky, pozitívna vizuálna reprezentácia pre návštevníkov a návštevníčky a vyhovujúce podmienky pre ideálnu kondíciu diel sú tri oblasti, nevyhnutne potrebné pre život kultúrnej a pamäťovej inštitúcie. Zároveň by mala prejsť najmä budova Kopplovej vily stavebnými zásahmi, ktoré síce možno považovať za menej rozsiahle, či kozmetické, tie sú však kľúčové pre to, aby galéria pôsobila vizuálne pozitívne a súčasne.

Partnerstvo. V tomto ohľade by sa podľa môjho názoru mala stať galéria „dobrou partnerkou“. Za zásadné v procese fungovania kultúrnej inštitúcie totiž považujem partnerstvo s inými, nielen kultúrnymi inštitúciami a to najmä na úrovni mesta a kraja, kde zvyčajne zdieľajú cieľové skupiny, ale aj témy a aktivity. Vzájomnou spoluprácou a komunikáciou sa dá riešiť už tak banálna otázka akou je prekrývanie a zosúladenie aktivít, ale dá sa zájsť aj omnoho ďalej, k spolupráci na rozsiahlych a dlhotrvajúcich projektoch, orientovaných na sociálne a kultúrne politiky. Ako partnerstvo možno teda chápať aj nadviazanie intenzívnych spoluprác s inými inštitúciami. Za tie najlogickejšie možno považovať ostatné kultúrne inštitúcie mesta ako Zaži v Trnave – mestské kultúrne stredisko, kraja ako Divadlo Jána Palárika, Západoslovenské múzeum, či Knižnicu Juraja Fándlyho, či nezávislé kultúrne organizácie ako Malý Berlín, ktoré často chápu kultúru taktiež interdisciplinárne a teda na presahoch rozličných typov umenia. Interdisciplinárna spolupráca v rozličných oblastiach umeleckých druhov je možnosť systematicky pokryť väčšie množstvo návštevníkov a návštevníčok a prostredníctvom iných prístupov zaujať takých, ktorí by si možno v inom prípade udržiavali od výtvarného umenia odstup. Dobré partnerstvo v súvislosti s tým chápem ešte v inej pozícii. Rozličné organizácie sa stretávajú s potrebou riešenia otázok, týkajúcich sa dejín a teórie umenia a architektúry, galéria im môže byť v tomto smere dobrou partnerkou, keďže poskytuje istý rozsah poznatkov a kompetencií. To neplatí iba pre kultúrne organizácie. Trnavský samosprávny kraj ako zriaďovateľ GJK dokáže v galérii vidieť taktiež potenciál dobrého partnerstva, aké môže pri jednotlivých výzvach v budúcnosti uplatniť.

Dobre zvolená spolupráca môže znamenať aj pomoc pri dramaturgii výstavného plánu, preto je na mieste uvažovať o dlhodobom partnerstve s inou galerijnou inštitúciou, s ktorou môže dochádzať k výmennému programu. Ako dobré partnerstvo by sa mohla uplatniť spolupráca s niektorým významnejším umeleckým ocenením na Slovensku či v zahraničí, ktorému by mohla GJK ponúknuť priestory pre pravidelnú prezentáciu, čím by sa náklady na prípravu väčšieho výstavného projektu dokázali preniesť na vonkajšie zdroje.  

Kľúčovú úlohu v partnerskej spolupráci by mohli zohrať tiež vzdelávacie inštitúcie. Spolupráca s Katedrou dejín a teórie umenia a Katedrou pedagogiky výtvarného umenia Trnavskej univerzity, ktoré sa profesionálne venujú výskumu ale aj popularizácii v oblasti výtvarného umenia, môže na jednej strane pomôcť v príprave rozličných programov, na strane druhej zasa môže galéria pomôcť k rastu nových profesionálov a profesionálok pre budúcnosť. 

Priepustnosť. Za vôbec najdôležitejší v rozvoji galérie považujem pojem „priepustnosť“. A to najmä v zmysle dostupnosti verejnosti, s orientáciou na sociálne politiky. Galéria 21. storočia je miestom inklúzie a otvorenosti. Kultúrna inštitúcia by teda mala pracovať na tvorbe inkluzívneho programu, ktorý nevytvára z umenia elitný artikel nedostupný širokej verejnosti, ale ponúka ho celej spoločnosti, vrátane vylúčených spoločenských skupín či tých, ktoré nemohli predtým na základe rozličných dôvodov umenie prijímať. Za vôbec najkľúčovejšie v rozvoji galérie teda považujem napr. vytváranie programov orientovaných na detského návštevníka či návštevníčku v súvislosti s dôrazom na možnosti galerijnej pedagogiky, ďalej seniorov v nadväznosti na možnosti ďalšieho vzdelávania v oblasti dejín umenia, osoby s hendikepom, medzi ktorými spomeňme napr. skupinu nevidiacich a slabozrakých, ktorým je venované stále iba malé množstvo projektov vizuálneho umenia, osoby na pokraji finančných a spoločenských možností umeleckého zážitku, či celkovo, široká verejnosť, ktorú umenie doteraz míňalo z iných dôvodov, najmä však predsudkov voči nemu. Cieľom galérie má byť snaha tvoriť zodpovednú komunitu, ktorá však nie je uzavretá, ale neustále ponúka a prijíma. V tomto smere môže pomôcť prinášanie vhodných typov umenia ako je participatívne, či úplne súčasných, etablujúcich sa typov projektov, ktoré si sociálne politiky berú za ústredný predmet záujmu. Naopak, pozitívnym môže byť aj krok smerom ku klasickejším médiám, či pouličnému umeniu a umeniu vo verejnom priestore, ktoré môžu byť dobrým mostíkom ku galérii najmä pre konzervatívnejších návštevníkov a návštevníčky. Vhodným krokom by pritom bolo nájdenie priestoru, prioritne určeného pre alokáciu projektov sociálnych politík. Zároveň by sa tieto mali však aplikovať do všetkých oblastí galerijnej práce. Súčasťou priepustnosti je aj otvorenie programov pre etablujúce sa autorstvá, ktoré by mohli zaujímavo rozšíriť program galérie o najsúčasnejšie prístupy.

Lokalitný program. Obe budovy GJK a ich výstavné priestory majú svoje špecifiká, obmedzenia či benefity pri inštalovaní diel. Majú rozličné charaktery a rozlohu. Preto je vhodným krokom pre systematizáciu prístupov k jednotlivým galerijným priestorom a ich výstavným programom uvažovať o určení lokalitného programu priestorov galérie. Priestory by tak mali svoje ústredné programy, zaužívané mediálne prístupy, načasovanie a celkovo systémy prevádzky. Tieto obsahové a formálne námety nemusia byť trvalé, môžu sa meniť v ročných, či viacročných intervaloch. 

Kontinuita dobrého. Dôležitým, pri zmene vedenia inštitúcie je zachovanie kontinuity dobrej praxe. V tomto zmysle som presvedčený o tom, že je dôležité pokračovať v nosných projektoch doterajšej dramaturgie GJK, v ktorej má nezastupiteľné miesto iste Trienále plagátu Trnava a bienále Skúter, akcia mladého umenia. Ďalej je to dbanie na účasť väčších zahraničných projektov v dramaturgii GJK aspoň raz ročne a venovanie priestoru aj témam a autorstvám, spätým s trnavským regiónom. 

Sebareflexia. Dôležitou črtou koncepcie rozvoja by pritom mala byť jej tekutosť a otvorenosť. Mala by sa dokázať prispôsobovať jednotlivým spoločenským výzvam a prijímať neustále spätnú väzbu. Mala by byť vecou kolektívneho riešenia a teda nie záväzným a nemenným dokumentom vedenia galérie. Za tým zámerom by malo prichádzať k ročným „výpočtom“ práce aj mimo záverečnej správy a k pravidelným otvoreným debatám smerom dovnútra aj von z galérie. Samostatným predmetom sebareflexie by pritom mala byť zbierka GJK, vyžadujúce si rozsiahle odborné zhodnotenie pre prípad jej využitia v ďalších výstavných projektoch v GJK, či iných galériách.

Adrián Kobetič

Akvizičná politika Galérie Jána Koniarka v Trnave (ďalej len „galéria“) sa stanovuje na päťročné obdobie. Jej návrh predkladá na schválenie Akvizičnej komisii riaditeľ*riaditeľka galérie. Členov a členky komisie menuje takisto riaditeľ*riaditeľka galérie.

Akvizičná komisia pozostáva z piatich členov:

• jedného zamestnanca*jednej zamestnankyne galérie,

• jedného zástupcu*zástupkyne Trnavského samosprávneho kraja,

• jedného zástupcu*zástupkyne niektorej z krajských galérií na Slovensku,

• jedného odborníka*odborníčky v oblasti umeleckej kritiky,

• jedného renomovaného vizuálneho umelca*umelkyne.

Komisia každoročne v auguste schvaľuje akvizície na nasledujúci kalendárny rok. Rozhoduje na základe platnej akvizičnej politiky a podkladov od riaditeľa*riaditeľky galérie, vrátane informácií o finančných možnostiach galérie a možnostiach čerpania dotačných schém.

Programové obdobie 2024 – 2029

Hlavným cieľom akvizičnej politiky v období rokov 2024 – 2029 je systematické rozširovanie zbierok o diela strednej a mladšej generácie slovenských umelcov a umelkýň. Osobitný dôraz bude kladený na audiovizuálne diela a nové médiá, ktoré boli v minulosti v akvizíciách galérie zastúpené len minimálne.

Uprednostňované budú diela nadväzujúce na výstavné a výskumné projekty realizované galériou v uplynulom období. Akvizície by mali reflektovať hodnotové výzvy 21. storočia, ako sú:

• sociálna stabilita,

• environmentalistika,

• ľudské práva,

• geopolitická situácia,

• inštitucionálne otázky umeleckej prevádzky,

• technologický vývoj civilizácie,

• témy postkolonializmu, feminizmu,

• materiálové výskumy,

• kríza antropocénu a ďalšie.

Preferované budú diela vytvorené po roku 2000. V prípade výnimočných okolností, zaujímavých ponúk či návrhov na darovanie, môže akvizičná komisia zvážiť aj nákup starších diel alebo diel inej mediálnej povahy.

Návrhy na akvizície môže predkladať riaditeľ*riaditeľka galérie, ako aj jednotliví členovia a členky Akvizičnej komisie.

Adrián Kobetič