Dlhodobý projekt Moniky Pascoe Mikyškovej stavia na klasickom paradoxe – reflektuje pamäť ako síce osobnú, nikdy však nie plne súkromnú. Pamäť vzniká a utvára sa vo vzťahoch medzi ľuďmi, generáciami, miestami a materiálmi. Je žitá, životnou skúsenosťou sa premieňa i odovzdáva. Nesú ju nielen spoločne prežité chvíle, ale aj samotné gestá, mimovoľné reakcie, ktoré nemáme plne pod kontrolou. Ako taká je zachytávaná, triedená a inštitucionalizovaná, je prežívaná – a stáva sa životnou traumou.
Detská spomienka – horúce leto, krajinu zalieva nazlátle svetlo, zlatisté sú aj kvety rastlín, ktoré na lúke zbiera dieťa so svojou babičkou. Kvetina utišenia, ľubovník bodkovaný, výrazný nielen svojím kvetom, sa v ďalšej spomienke premieňa na červený odvar nasladlej chuti. Zbiera sa, suší sa, pije sa, znovu pritom získava svoj čarovný význam – je opäť onou „krvou svätého Jána“, ktorá sa na počesť dobrých duchov vešala nad domáce oltáre (odkiaľ napokon pochádza aj jej latinský názov, Hypericum perforatum).
Pascoe Mikyšková citlivým spôsobom skúma vlastnú pamäť, jej dosah, premeny, trhliny, pričom sa obracia k sebe najbližším, k svojim starým rodičom, k ich deťom, svojim rodičom a súrodencom. Sleduje pohyb a tok pamäti, od intímnej spomienky k jej zdieľaniu, zaujíma ju však aj návrat k tomu, čo sa z oficiálnych rozprávaní vytráca, no naďalej prežíva v drobných rituáloch a opakovaných praktikách. Prečo vlastne bolo potrebné kvety upokojenia?
Ústrednou témou veľkoryso ponúkaného intímneho príbehu je napätie medzi osobným naratívom a pamäťou, ktorá je uchopovaná a pretváraná kolektívne – je nesená druhou či treťou generáciou, ktorá s prežitým nemá priamu skúsenosť, jej ozveny však rozpoznáva nielen vo svojich snoch, ale aj v gestách či rodinných komunikačných zvyklostiach. Príliš prudké reakcie, sklony k melanchólii, obavy, to všetko niekde pramení. Zatiaľ čo akákoľvek artikulovaná, akokoľvek inštitucionalizovaná pamäť usiluje o stabilitu, prehľadnosť a kontinuitu „veľkých dejín“, osobná pamäť zostáva zo svojej podstaty fragmentárna, premenlivá a často nejednoznačná. Pascoe Mikyšková ukazuje, že práve v tomto rozpore vzniká svojbytné produktívne pole – že malé dejiny každodennosti, rodinných vzťahov a telesných skúseností nie sú iba doplnkom oficiálnej histórie, ale jej vlastným predpokladom.
Dôležitú úlohu tu, ako napokon vždy, keď ide o ľudský svet, zohráva fikcia. Sú to fikčné štruktúry, ktoré umožňujú, aby sa individuálna pamäť nestala iba dokumentom, ale zostala otvorená interpretácii aj premene. Aby to, čo prežila a s čím sa musela vyrovnať babička, mohlo nebadane prijať malé dievča, respektíve vedome reflektovať dospelá žena. Fikcia vytvára priestor, v ktorom sa osobné rozprávanie môže dotknúť kolektívnej skúsenosti bez toho, aby bolo úplne pohltené jednotným historickým výkladom. Disponuje možnosťou (seba)prijatia, porozumenia, zmierenia.
Žiadny naratív, žiadna fikcia, tobôž trauma sa pritom nemôže zaobísť bez hmoty. Podobne ako sa Pascoe Mikyšková v minulosti zaoberala pamäťou rastlinného sveta, traumami ekosystému, využíva teraz rastlinné bohatstvo svojej rodnej krajiny, onej pôvodnej zeme, a vzťahuje sa k svetu človeka. Pamäť nechápe ako abstraktnú, symbolickú či podvedomú, ale ako telesnú. Identifikuje ju v úkonoch, ktoré sa opakujú – a pre svoje opakovanie si vyžadujú materializáciu. Vyžadujú veci, ktorých sa možno dotýkať, stláčať ich, ovoniavať ich, lámať ich, zalievať horúcou vodou.
A práve tu Pascoe Mikyšková kladie na stôl svoj najsilnejší tromf – angažuje mágiu, pričom s ňou nepracuje ako s menej racionálnou vierou, ale ako so špecifickým – primárnym – modelom vzťahového myslenia. Chápe ju ako dôkaz toho, že sa pamäť prenáša skôr prostredníctvom dotyku, opakovania a prítomnosti než prostredníctvom záznamu či opisu. A že sa takto prenáša aj ono pochopenie – v rodine, v intimite vzťahov s najbližšími – vzťahu azda najdôležitejšieho.
Výstava sama, ako aplikovaná časť avizovaného dlhodobého záujmu, potom vytvára priestor, v ktorom sa stretávajú osobné a zdieľané naratívy, malé a veľké dejiny, individuálna spomienka a inštitucionalizovaná pamäť – pričom nejde iba o príbeh Moniky Pascoe Mikyškovej. Ukazuje sa, že pamäť je v prvom rade proces a že tento proces môžeme navzájom zdieľať, bez toho, aby sme nutne zdieľali totožnú iniciáciu. Pohyb po tenučkej hranici medzi sebou a inými, nami a nimi, medzi osobným a zdieľaným je identifikovaný ako ten, ktorý umožňuje pamäti znovu sa stať živou a platnou tak v rámci malých, ako aj veľkých dejín.
Grafický dizajn výstavy: Palo Balík
Architekt výstavy: Peter Liška
Hlavný partner:
